Amsterdam – hriech.
Keď som sa do Amsterdamu dostal druhýkrát, bola to
viac-menej náhoda. Bol som so svojimi kolegami na služobnej ceste v nemeckom
mestečku Coesfeld neďaleko Dortmundu.
Po dvoch dňoch sme sa mali vracať domov
na Slovensko, ale až tak veľmi sa nám nechcelo.
Majo s Ľubom by sa asi
neodvážili navrhnúť niečo také, ako návšteva Amsterdamu.
Ja ich dokonca dodnes
podozrievam, že ani nevedeli ako blízko sme.
Povedal som im, že to máme skoro
cestou a či chcú ísť. Zatvárili sa, že im je to vlastne úplne jedno, lenže v očiach
sa im zaiskrilo a chlpy na rukách sa im zježili v očakávaní hriechu.
V
Amsterdame sme našli podzemnú garáž, zaparkovali a vydali sme sa do ulíc.
Ja,
ako skúsený cestovateľ a úžasne sebavedomý znalec mesta, hahaha, som našu
miniskupinku viedol. Pomerne rýchlo som sa zorientoval a tak som nadobudol ešte
väčšie sebavedomie. Obrovské.
Nič sa nám nemohlo stať. Nič nás nemohlo
prekvapiť. Boli sme najväčší a najsilnejší.
A najkrajší samozrejme.
A ja som
bol vodca. Len som sa tak nadúval od pýchy, ako to tam všetko poznám.
Posadil
som kolegov na loď, povozili sme sa po kanáloch, popozerali baby a autá. Začal
som rozmýšľať, čo ďalej. Už sme predsa prešli skoro všetko. Ako budem teraz
vyzerať pred Majom a Ľubom?
Hm, mal som šťastie. Podarilo sa mi zatúlať do
jednej bočnej uličky.
Myslel som pôvodne, že to je nejaký východ z centra mesta
na perifériu, ale bola to cesta z reality do fantázie.
Pred očami sa nám
zdvihla opona a za ňou bol fantastický svet plný najkrajších báb, najlepšieho
piva a najúžasnejšej kávy.
Kto bol v Amsterdame, určite mi to potvrdí.
Viete,
čo bolo najlepšie? Tváril som sa, že to všetko poznám, že som už všade bol a
všetko videl.
Chalani boli našťastie takí zaskočení z toho, čo videli, že si na
mne nič nevšimli. A ja som pritom pozeral na všetko s otvorenými ústami.
Tak
toto je Amsterdam!
Uličky široké nanajvýš jeden – dva metre.
Výklady plné báb.
Najkrajších na svete.
Viete, keď je teplo a vy si dáte tri pivká, ktoré
nezaplatíte a bohovskú kávu, ktorú zaplatíte, je Amsterdam úúúúúúúúúžasný.
Rozmýšľali sme, čo bolo v tej káve, lebo sme sa len hlúpo usmievali.
Na seba,
na policajtov, na kurvičky vo dverách výkladov.
Boli krásne, krásne, krásne.
A
strašne po nás túžili. Bolo im to vidno v očiach. V gestách. V úsmevoch. Ach.
Chodili sme tam šesť hodín. Krížom-krážom. Hľadali sme tú absolútne najkrajšiu,
aby sme jej mohli povedať, že je úchvatná a že to všade budeme rozprávať.
Potom
si pamätám už len okamih, keď sme prekročili slovenské hranice.
Ale neviem,
kedy a o koľkej to bolo.
Po troch dňoch sa mi podarilo duševne vytriezvieť
a spamätať sa.
Pochopiť, aké povrchné to všetko je. Ale aj tak som niečo zistil.
Vedel som, že tam ešte pôjdem. Vedel.
Peter Maďar
MEGABARCA.SK
zdroj foto:cobblehillpuzzle.com, amsterdam.com, traveltheworld.com, hometogo.fr