Amsterdam – hriech.

Keď som sa do Amsterdamu dostal druhýkrát, bola to viac-menej náhoda. Bol som so svojimi kolegami na služobnej ceste v nemeckom mestečku Coesfeld neďaleko Dortmundu.

Po dvoch dňoch sme sa mali vracať domov na Slovensko, ale až tak veľmi sa nám nechcelo.

Majo s Ľubom by sa asi neodvážili navrhnúť niečo také, ako návšteva Amsterdamu.

Ja ich dokonca dodnes podozrievam, že ani nevedeli ako blízko sme.

Povedal som im, že to máme skoro cestou a či chcú ísť. Zatvárili sa, že im je to vlastne úplne jedno, lenže v očiach sa im zaiskrilo a chlpy na rukách sa im zježili v očakávaní hriechu.

V Amsterdame sme našli podzemnú garáž, zaparkovali a vydali sme sa do ulíc.

Ja, ako skúsený cestovateľ a úžasne sebavedomý znalec mesta, hahaha, som našu miniskupinku viedol. Pomerne rýchlo som sa zorientoval a tak som nadobudol ešte väčšie sebavedomie. Obrovské.

Nič sa nám nemohlo stať. Nič nás nemohlo prekvapiť. Boli sme najväčší a najsilnejší.

A najkrajší samozrejme.

A ja som bol vodca. Len som sa tak nadúval od pýchy, ako to tam všetko poznám.

Posadil som kolegov na loď, povozili sme sa po kanáloch, popozerali baby a autá. Začal som rozmýšľať, čo ďalej. Už sme predsa prešli skoro všetko. Ako budem teraz vyzerať pred Majom a Ľubom?

Hm, mal som šťastie. Podarilo sa mi zatúlať do jednej bočnej uličky.

Myslel som pôvodne, že to je nejaký východ z centra mesta na perifériu, ale bola to cesta z reality do fantázie.

Pred očami sa nám zdvihla opona a za ňou bol fantastický svet plný najkrajších báb, najlepšieho piva a najúžasnejšej kávy.

Kto bol v Amsterdame, určite mi to potvrdí.

Viete, čo bolo najlepšie? Tváril som sa, že to všetko poznám, že som už všade bol a všetko videl.

Chalani boli našťastie takí zaskočení z toho, čo videli, že si na mne nič nevšimli. A ja som pritom pozeral na všetko s otvorenými ústami.

Tak toto je Amsterdam!

Uličky široké nanajvýš jeden – dva metre.

Výklady plné báb. Najkrajších na svete.

Viete, keď je teplo a vy si dáte tri pivká, ktoré nezaplatíte a bohovskú kávu, ktorú zaplatíte, je Amsterdam úúúúúúúúúžasný. Rozmýšľali sme, čo bolo v tej káve, lebo sme sa len hlúpo usmievali.

Na seba, na policajtov, na kurvičky vo dverách výkladov.

Boli krásne, krásne, krásne.

A strašne po nás túžili. Bolo im to vidno v očiach. V gestách. V úsmevoch. Ach.

Chodili sme tam šesť hodín. Krížom-krážom. Hľadali sme tú absolútne najkrajšiu, aby sme jej mohli povedať, že je úchvatná a že to všade budeme rozprávať.

Potom si pamätám už len okamih, keď sme prekročili slovenské hranice.

Ale neviem, kedy a o koľkej to bolo.

Po troch dňoch sa mi podarilo duševne vytriezvieť a spamätať sa.

Pochopiť, aké povrchné to všetko je. Ale aj tak som niečo zistil.

Vedel som, že tam ešte pôjdem. Vedel.

Peter Maďar

MEGABARCA.SK

zdroj foto:cobblehillpuzzle.com, amsterdam.com, traveltheworld.com, hometogo.fr