Kuba, James Bond a Slovák...

Po vybavení papierových formalít ma príjemný dav ľudí z lietadla nasmeroval priamo na ulicu pred letisko. Bola tam, samozrejme, asi miliarda taxíkov a starých autobusov.

Všetci mali v rukách ručne písané tabuľky s menami ľudí, ktorých mali dopraviť do miest, kde budú tráviť najbližšie dovolenkové dni.

Pokojne som čakal, kým prejde najväčší nával, veď som mal všetko vybavené a môj taxík ma celkom určite počká. Krásne staré americké autá sa mi pred očami predvádzali v plnej nádhere až dovtedy, kým aj to posledné niekam nezmizlo.

Hm.

Personál malého letiska sa pomaličky začal tiež vytrácať divne na mňa hľadiac.

Hm, žeby panika?

Veru áno. Som na Kube, je pomerne neskoro večer a ja som sto kilometrov od zaplateného hotela. Sto kilometrov na Kube sa rovná približne tristo kilometrom v Európe.

To som však vtedy ešte ani zďaleka netušil.

Pohoda, zavolám do hotela a opýtam sa, čo sa stalo.

Telefón nebol, samozrejme, nikde, veď už som spomínal, že sa práve začal rok 1971, či nie?

O pár mesiacov som sa mal narodiť na Slovensku.

Jasné, že až o pár, veď teraz som bol na Kube.

Alebo som žil môj predchádzajúci život?

Ako to vlastne bolo?

V tom momente to so mnou vyzeralo vážne dosť zle. V rukách s obyčajnou faxovou odpoveďou z hotela. Poslal som tam ešte zo Slovenska požiadavku na transfer z letiska do hotela plnú prosieb a dátumov a obchodníckych fráz. Odpoveď prišla vtedy za desať minút a znela YES.

To je skvelé! To sú služby! Paráda.

Teraz mi bol ten fax na nič.

Takže definitívne som sa rozhodol: risknem to na vlastnú päsť.

Sadol som do jediného taxíka, čo tam zostal a povedali šoférovi kam chcem cestovať a on mi pokojným hlasom oznámil, že fajn. Nikdy tam síce nebol, ale nejako si poradíme.

Tú vetu som na Kube potom počul stále.

Neboj, nejako si poradíme!

Že by bol život naozaj práve o tom?

Nejako si vždy poradiť?

Píšem tieto riadky v kopcoch nad Banskou Bystricou. Je tu možno dvadsaťpäť stupňov, pofukuje vetrík. V meste je iste horúčava na zomretie. Ležím pod orechom, ktorý má obrovskú korunu plnú tajomstiev a prekvapení. Vidím krásnu pavučinu, cez ktorú presvitajú slnečné lúče.

Musím sa trochu odreagovať od spomienok na Kubu. Vždy sa mi pri písaní a spomínaní na túto krajinu zrýchli tep, srdce búcha ako pri tréningu a nával emócií je príliš silný na to, aby som mohol pokojne písať. Musí to byť rozdelené na viacero etáp. Nevadí.

Zatváram oči a vraciam sa. Urobte to aj vy a poďte so mnou. Stojí to za to.

Znovu som na Kube. Sedím v tom istom starom taxíku a srdce mi búcha. Šofér uhádol správny smer. Je to predsa na juh a tam vedie len jedna jediná asfaltová cesta. Značenie nie je žiadne, aby prípadní cudzí agenti mali problém s orientáciou. Myslím orientáciu v teréne, samozrejme.

Po hodine sme prešli asi tridsaťpäť kilometrov.

Cesta bola v podstate úplne dokonalá.

Žiadna stredová čiara, žiadna okrajová čiara, žiadne značenie.

Veľké diery na tých najmenej očakávaných miestach.

Po kraji cesty chodili pešo ľudia, kozy, kravy, kone, vozy, cyklisti.

Pásli sa tam sliepky, kačice, prasiatka, korytnačky.

Všetko, čo na Kube existovalo, sa mi prišlo ukázať. Malo to len jednu chybu. Cesta bola veľmi úzka, obojsmerná a absolútne neosvetlená. A už začala byť vážna tma. V mojom žalúdku sa pomaličky začal zbierať strach. Také malé dávky. Kŕče. Myslel som, že to je z hnusnej lietadlovej stravy, ale teraz si uvedomujem, že to bolo zo strachu.

Sedel som vpredu a žasol nad tým, ako dokáže staručký šofér, na ešte staršom aute, uprostred Kuby na najhoršej ceste, akú som kedy videl, spievať, fajčiť, spať a šoférovať naraz.

Dokázal. Obchádzal jamu za jamou, zviera za zvieraťom.

Keď sme sa po hodine a pol dostali na dohľad Santiaga de Cuba, doprava na ceste zrazu zhustla. Po ceste jazdilo oveľa viac áut. Nákladných, osobných a tak divne vyzerajúcich autobusov. Boli to vlastne len veľké autobusové návesy, ktoré ťahali za sebou kamióny. Cestovali v nich Kubánci do práce a na návštevy za frajerkami a frajermi. Vládla tam zaujímavá atmosféra.

Raz som sa na takom nákladnom autobuse vybral do Santiaga na kávičku. Plný očakávania som nastúpil. Ľudia, to vám bolo niečo! Zavrel som oči a počúval. Najprv len pár rozhovorov, ktorým som síce vôbec nerozumel, ale aj tak boli krásne.

Boli určite o živote, muzike, sexe a počasí. Cítil som, že to tak je.

Určite sa nebavia tak ako my o peniazoch a majetkoch. Žiadne nemajú.

Myslím si, že práve to je sloboda. Absolútna. Lenže ja takú slobodu cítiť nikdy nebudem. Nedokážem to.

Počas rozhovoru sa začali pomaličky pridávať rôzne iné zvuky. Remence na plachtách začali rytmicky klopkať po bočniciach, lavičky vŕzgať po pohyboch neposedných Kubáncov. Do toho šum hlasov.

Muzička života. Najkrajšia, akú som počul. Nasával som.

Neuveriteľne veľa a dlho. Vnútro môjho tela začalo vibrovať a nohy podupkávať do toho rytmu.

Bol som v totálnom tranze.

Očarený, vyrovnaný, slobodný.

Žil som sen a sníval život.

Hlavu som mal vysoko v oblakoch a cítil sa ako po dvoch pivách a vyšľukovanej cigare.

Bol som jednoducho šťastný.

Vpálili sme taxíkom po kubánskej „diaľnici“ do Santiaga de Cuba. Privítala nás obrovská tabuľa s nápisom Parque de Baconao. Obrovskou rýchlosťou sme popri nej presvišťali a po štyristo metroch sa nám naše skvelé auto podarilo zabrzdiť. Čo teraz, človeče? Urobili sme pokus o otočenie sa do oprotiidúceho pruhu, ale nevyšiel. Skončil sa pri strednom odtokovom kanále, ktorý bol neprejazdný. Problém? V Európe áno. Lenže my sme boli na Kube!

Frajer šofér si zapálil novú havanu, trochu väčšiu ako mal dovtedy. Mrkol na mňa, zdvihol kútiky úst do jamesbondovského úsmevu a predviedol scénu ako z akčného filmu.

Jednoducho zvrtol auto a vybral sa na odbočku v protismere. Ha! Kľučkoval, vrtel sa a krútil, trúbil, blikal a púšťal stierače.

Uškŕňal sa a ja som si povedal v duchu, že ak to náhodou, lebo inak to nemohlo byť, prežijem, zavraždím ho. Trvalo to tri dni.

Skoro. Žalúdok som mal stiahnutý ako romantická krásavica pás. Ježišimária!

Ja fakt dodnes neverím, že som to prežil. Úplne v pohode. Odbočili sme. Normálka.

Šofér znovu zadriemal. Nechápal som. Ani trochu.

Peter Maďar

MEGABARCA.SK

foto zdroj: fiveprime.com, newsfromhavana.com, offbettravelling.com, robinthomphotography.com, viajesvintage.com